Fotoalbum: Sýria – Jordansko – Irak 1.9.2010 – Bratislava – Budapešť – Belehrad – Sofia - niekde za Plovdivom na pumpe, 1126km
Ráno sa budím o 4.45 do tmy a dažďa. Celý deň včera pršalo a dúfal som, že dnes to bude lepšie. Napriek tme to tak stále nevyzerá. Neobliekam si ani nepremoky, lebo šak veríme ?. O 5.30 už tankujem na OMV pri Ajpaarku, kde sme dohodnutí s rmackom, že sa stretneme. Necháva si na príchod obligátnych akademických 15 minút, pretože sa musí rozlúčiť s rodinkou a ešte vyvenčiť psa. Z pumpy sa presúvame na dialnicu do Maďarska. Hneď na hranici kupujeme dialničnú známku. Po pár kilometroch začína mierne pršať a tak sa s Rasťom rozhodujeme, že dáme nepremoky, ktoré potom máme na sebe až do večera. Za odbočkou na Komárno na nás už čaká Francuz. Pôvodne sme sa mali stretnúť na pumpe o 6.30 ale nakoniec to stíhame až o siedmej. Každopádne stále dobrý čas na to, aby sme potiahli čo najdlhšie, keďže najbližšie tri dni berieme ako čistý presun na Sýrske hranice. Cestou nám prší ešte v Srbsku a to dosť husto. Dážď nakoniec ustáva až na Bulharských hraniciach. Zastavujeme sa (samozrejme prestávky na tankovanie sme robili) až za Plovdivom na Lukoil pumpe, za ktorou rozkladáme náš ultra luxusný celtový bivak.
Náš ultra luxusný celtový bivak
Dávame zopár glgov domácej na prečistenie žalúdka a šup do hajan, ráno totižto vstávame skoro a po 1126km sme celkom KO.
2.9.2010 – Niekde za Plovdivom – Istanbul - Niekde na parkovisku za Istanbulom, 580km
Budíme sa ráno o šiestej, teda budíme, budí nás Rasťo s hotovou kávičkou a táto milá procedúra nás bude sprevádzať celým tripom. Mne cez noc sfučala nafučka, zrejme sa prederavila o nejaké kamienky, keďže sme spali na asfalte. Francúzovi fučí tiež. O siedmej už sedíme na motorkách a fičíme smer Istanbul. Po ceste dávame ešte luxusné raňajočke a okolo pol deviatej čakáme na celkom prázdnej, ale zato obrovskej tureckej hranici. Teplota je už okolo 25 stupňov. Vybavovanie formalít prebieha celkom rýchlo, zaplatíme 20 USD za mesačné multivstup víza a hurá dnuky. Zamierime z dialnice rovno do prvého mestečka, aby sme si vymeili miestne dengi a o pol dvanástej už dávame prestávku tesne pred Istanbulom na pumpe. Tu Rasťo zisťuje, že má poodtŕhané štuple zo zadnej MITASy E09, čo je dosť prekvapivé.
Rasťova zadná MITASa
Nikdy predtým sa to chalanom s Mitasami nestalo. Pozeráme naše gumy z Francúzom a to isté. Napriek tomu, že my s Francúzom sa rozhodujeme gumy nemeniť (čo sme teda mohli, lebo sme to spravili na druhý deň v Ankare), hľadáme miestny BMW Motorrad, aby sme kúpili zadnú gumu pre Rasťa. Tomu navyše mierne, ale velmi mierne uniká olej z kardanu a tak potrebujeme kúpiť ešte aj nové gufero plus samozrejme olej. Chalani hádžu do GPS adresu Istanbulského BMW. Chvíľu sa motkáme, ale nakoniec k nemu dorazíme. Tam však zisťujeme, že BMW “Motorrad” je síce tiež v Istanbule ale na inom konci. Keď sa pýtam fešiho ako ďaleko, odpovie že kúsok, iba 40km cez prepchatý Istanbul. Tak sa presúvame cez Istanbulskú zácpu tam. Našťastie majú všetko skladom, takže Rasťo kupuje pneumatiku, gufero a olej. Problém ale je, že fešáci sú tak vybukovaní servisom, že nemôžu prezuť gumu na počkanie. V tom sa nám prihovára miestny Cassanova, vraj že on nás vie zaviesť do pneumatikomenične, ale že teda musíme chvíľu počkať. Montujú mu zámky do nových bočákov a bude to trvať asi dve hoďky. To sa nám zdá strašne dlho, tak mu Francúz navrhuje, nech kufre donesie aj so zámkami, že mu ich tam operatívne nahodíme. Feši vystrelí dovnútra a za chvíľku zámky nahadzujeme a môžeme ísť. Chalan nás vedie Istanbulskou zácpou, ale našťastie nie ďaleko do miestneho NO NAME pneuservisu, taká klasická dielnička.
NO NAME Pneumatikomeničňa v Istanbule
Tam menia Rasťovi gumu a Francúz mu ešte vymení s olejom na kardane. Popri tom mi chalanko Cassanova vraví, nech si napíšem jeho telefónne číslo, keby sme náhodou niečo potrebovali v Turecku, že on vie všetko vybaviť. Nakoniec sa z neho vykľuje vraj veľmi známy herec (to keby vedeli turecké ženy, že mám na neho číslo…). Odprevádza nás zo servisu ešte bočnými uličkami k mostu cez Bospor, pretože zácpa je už takmer neprechodná. Nechápem, ako každý deň môžu ľudia v takýchto zácpach existovať. Za Istanbul sa dostávame okolo siedmej večer, dávame rýchlu večeru a po asi 2 hodinách, keď sa už úplne zotmie končíme na luxusnom kamiónovom parkovisku, kde zase rozkladáme náš ultra luxusný celtový bivak.
3.9.2010 Niekde na parkovisku za Istanbulom – Ankara – Shellka 40km pred Adanou, 769 km
Vstávame ráno o 5.00. Parkovisko je totižto kamiónové a skoro ráno je tu už čulý ruch a celkom slušná kosa. Dnes robíme čistý presun s výnimkou hľadania BMW servisu v Ankare. Rozhodli sme sa nakoniec večer, keď Francúz zistil, že mu zase poodletovalo pár štuplov vymeniť aj naše zadné gumy. Asi ťažko by sme ich menili niekde na trhu v Sýrii. To sa nám darí okolo obeda. Nachádzame obchod ENDO MOTORS, kde nám predávajú zadné Tourance fumy za pouhých 175 evri aj s prezutím. Nakoniec nás šarmantná blondínečka ponúkne ešte čajom, ktorý sa samozrejme nedá odmietnuť.
Šarmantná motočaj(íčkar)ka
Potom už len upaľujeme smer Adana. Cestou sa zastavujeme pri napoly vyschnutom slanom jazere TuzGulu.
Jazero Tuz Gulu - Turecko
Nocujeme 40km pred Adanou na Shell pumpe, kde dávame aj sprchu a s Francúzom sťahujeme pollitrovku slivovice na dobrý spánok.
4.9.2010 Shellka 40km pred Adanou – Iskenderun – Latakia - Tartus
Budíme sa zase skoro ráno, na hranicu to máme cca 280km. Na túto prichádzame okolo 11tej. Hranica je úplne prázdna a začíname pobehovanie medzi colníkmi a lá “ja ho nemám, ja ho nemám, má ho číslo 5”. Inými slovami, každý colník nám veľmi slušne v arabčine ukazuje na iného colníka. Naštastie sa nám celkom rýchlo podarilo pochopiť zmysel hry a po cca hodinke a pol sa dostávame za hranicu.
Konečne v Sýrii
Teplo je už neznesiteľné, ale stale to nie je to najväčšie. Po prechode mierime do Latakie, že sa vykúpeme v mori niekde na pláži. Túto ale nejako v meste nenachádzame a tak pokračujeme ďalej smerom na Tartús. Po ceste sa zastavujeme asi 20km za mestom. Objavujeme totižto otvorenú reštiku a tak zosadáme a dávame si priniesť trochen mäsa a nejaký ten pitta chlieb. Keď nám majiteľ reštiky chce dať doniesť každému po kile, začíname ho haltovať, že síce sme hladní, ale nie sme mlynčeky na mäso. Po obojstrannom kompromise nám za chvíľku prinášajú plnú misu mäsa, vraj aby sme ochutnali zo všetkého. Tak teda ochutnávame a po obede sa nevieme ani postaviť a už vobec sa nám nechce do toho brutálneho tepla z príjemného chládku, násobeného ventilátormi. Čas ale tlačí, tak vstávame a pokračujeme ďalších asi 70km do Tartúsu. Tu sa nám celkom rýchlo podarí nájsť na prvý pohľad ultra luxusný brutál peklo VIP klub so starobylými sochami pri vstupe a tak najprv dumáme, či má zmysel sa vôbec pýtať na ubytko. Nuž ale čo, za vyskúšanie nič nedáme a tak probujem a div sa svete, vraj by to šlo. Tak sa dohadujeme tuším na 100 USD pre troch na jednu noc v nejakej luxusnej izbe s výhľadom na more.
Luxusná izba v Tartúse
Ten sme síce mali, ale izba mala teda od luxusu ďaleko. Nevadí. Hlavne, že sme sa mohli vyspať a poprať nejaké to prádlo. Hneď po ubytovaní ešte chalani dávajú kúpeľ v mori a nasledne aj so mnou v bazéne. Mierny incident typu “Za bazén treba zaplatiť extra” sme nakoniec vyhádali s tým, že bazén máme v cene ubytka (naozaj mi ho fešák pri ubytovaní sľúbil v cene). Večer už len prechádzka večerným mestom a hajde do perín.
5.9.2010 Tartus - Crac des Chevaliérs – Hama – Homs – Damascus, 390km
Ráno vyrážame okolo ôsmej smer Crac des Chevaliérs, Hama, Homs a Damascus. Hrad je nádherný, mimochodom, je to jediný križiacky hrad, ktorý nikdy nebol naozaj dobitý.
Crac des Chevaliérs
Zdržujeme sa tu približne 2 hodinky aj s raňajkami. Ja s Mackom hneď po luxusnej omelete na raňajky fičíme dnu. Francúz hrad absolvoval na jeho ceste do Egypta v roku 2006, takže nás čáká pod hradom niekde v tieni. Prehliadka nám trvá asi hoďku. Pokračujeme na Hamu, kde obzeráme obrovské vodné kolesá, tzv núrie, vraj najstaršie zachované kolesá na svete.
Núrie v Hame
Zastavujeme sa aj v Homse, kde má Francúz známeho, ktorého sme chceli poctiť našou návštevou. Ani po 4,5 hodinách čakania v reštike pri čaji sa k nám však nedopracoval, tak sme zvolili presun do cca 100km vzdialeného Damašku, kde sme sa ubytovali v centre cca o 7 večer. Cena pouhých 400 Sk/osoba na noc. Motorky parkujeme v pasáži, kde je aj vchod do hotela. Po večernej prechádzke mestom sme zvolili nasledujúci deň za oddychový, spojený s detailnou prehliadkou Damašku a návštevou najstaršieho trhu na svete spolu s Umajovskou mešitou, kde sa mimochodom nachádza hrobka Jána Krstiteľa.
6.9.2010 Damascus, 0km
Po viac ako 3000km nám tento deň prišiel ako oddychový veľmi vhod. Už skoro ráno po raňajkách na hoteli sme sa vybrali do mesta na trh a prehliadku starobylého centra. Na súku (trhu) majú kopec vecí a je fakt obrovský. Mimochodom, Damašský súk je považovaný za najstarší trh na svete. Volíme nákup namiešaných parfémov od výmyslu sveta. Stačí povedať značku a típek namieša parfém presne ako original. Cena 100ml flaštičky – 2,5 evri. No nekúp to. Tak odchádzame ovešaní fľaštičkami ako priekupníci s parfémami. Pred tým sme samozrejme detailne prezreli Umajovskú mešitu zvnútra. Chalani, tým, že mali krátke gate navyše nafasovali aj fešácke sukne po členky.
Francúz odetý v typickom damašskom rúchu pre pánov
Navyše Francúz odetý v tričočku bez rukávov púta mimoriadnu pozornosť svojimi neprehliadnuteľnými tetovačkami, takže si ho každý obyvateľ “mestečka” s neprehliadnuteľným záujmom prezerá a nájdu sa odvážlivci, ktorí sa s ním fotia. Darmo, je to celebrita :-D Okolo obeda si dávame kafe v kaviarničke, kde majú WIFI, odkial posielam pár mailov domov a chalani si krátia chvíľu Backgamonom. O 18tej už ležíme celkom vypľutí na izbe.
7.9.2010 Damascus – Amán – Madaba – Mount Nebo – Miesto krstenia Ježiša pri rieke Jordán – Resort Aman Beach Mŕtve more, 295km
Vyrážame skoro ráno o 7.00 z Damašku, od 9 do 11 trávime s miernymi motanicami na Sýrsko Jordánskych hraniciach, poplatky za výstup zo Sýrie - 500 SYP (250Sk), poplatky za vstup do Jordánska - 10 JD (10EUR) víza, zelená karta na tri dni - 9 JD, colný poplatok za moto - 20 JD. Vzápätí sa vyberáme cez Amán do Madaby, aby sme navštívili Mount Nebo, odkiaľ zbadal kedysi Mojžiš zasnúbenú zem (som vážne zvedavý čo chalan videl). V Amáne sa trochu motáme, keďže naše GPS nás vedie kadejako len nie dobre, ale nakoniec predsa len triafame cestu a okolo 13.45 zosadáme na Mount Nebo, odkiaľ je naozaj nádherný výhľad, na okolitú krajinu. Vyzerá kadejako len nie zasľúbene, ale za vstupné 1 JD? No nekúp to.
Mount Nebo
Obedujeme v miestnej reštike za 39 JD a púšťame sa smer ježišovo krstenie (cca 30km). Sem prichádzame o 15.18 a nechcú nás pustiť dnu, pretože návštevy sú len do tretej. Chvíľu teda ukecávam (nasťastie v klimatizovanej miestnosti, lebo von je asi 60 na slnku) a nakoniec típek vybavuje povolenie, keďže je to na hranici s Palestínou a fičíme jeho autom dnuka.
Tu pokrstil Ján Krstiteľ Ježiša (kedysi tadeto vážne tiekol Jordán)
Tu nas povodí, porozpráva históriu, ako to celé bolo a za pol hoďku sme späť na parkovisku pri motorkách totálne prepotení, ale spokojní. Čávo si pýta 21 JD za vstup pre troch a dávame mu ďalších 20 za ochotu. Odtiaľto pokračujeme do rezortu Aman Beach - v preklade kupalisko pri mrtvom mori. Nadmorská výška – mínus 420 mnm. Kúpaliskový manager nám povoľuje prespanie na kupku za 20 dinárov na osobu, tak parkujeme motorky pri bazéne, prezliekame sa pri motorkách a za 2 minútky sme už v bazéne, totálne labužo.
Aman Beach Resort pri Mŕtvom mori
Potom si dávame ešte kúpeľ v mŕtvom mori a večer sedíme už len sami traja na prázdnom kúpalisku. Súkame do seba domácu, Macko svoju Mastiku, my s Francúzom slivovicu a sušené mäso, ktorým je Macko zásobený. Ešte o polnoci je minimálne 35 stupňov a tak každých 20 minút dávame osviežujúci kúpeľ v bazéniku. Spíme na ultraluxusných plážových lehátkach, ja len tak na spacáku. Vnútri by som sa asi uvaril.
8 den - Resort Aman Beach Mŕtve more – rezervácia Dana - Petra, 197km
Prebúdzame sa na svitaní okolo šiestej na divné zvuky. Rastíkovi trošku nesadol včerajší drink ;-). Teplota ráno je už okolo 30 stupňov, darmo, sme 420m pod morom, takže dávame na ešte prázdnom kúpalisku pár bazénov, kávička a o pol ôsmej už frčíme popri Mŕtvom mori smer Petra.
Ranný kúpeľ v tomto bazéniku bol totálne labužo
Po odbočke do hôr sa nám naskytuje prenádherný výhľad a úžasná panoráma jordánskych hôr. Kamerujeme a fotíme. Nadmorská výška stúpa až sa v asi 1500mnm zastavujeme pri rezervácii Dana na kávičku. Zase spravíme pár fotečiek do rodinného alba a okolo pol dvanástej prichádzame do Wadi Musa, odkiaľ sa vchádza do Petry. „Raňajkujeme” v penzióniku, kde rovno aj vybavujeme ubytko za 6 JD na osobu, skladáme veci a ideme pozrieť Petru. Vstupné 33 JD je celkom dosť, ale sme tu, takže ideme dnu. Po asi pol hodinke chôdze sa nam otvára pred nami celá pokladnica, najznámejšia "budova" Petry.
Pokladnica – Petra, Jordánsko
Pozrieme ešte amfík, dáme pikolko pri pokladnici, kúpime samozrejme s Rasťom obligátne magnetky a ideme späť. Vonku je nenormálne teplo, chvalabohu aspoň medzi skalami zavanie sem tam príjemný chladný vetrík. Stretáme dve skupinky slovákov a odchadzame na hotelík. Po poobednom spánku večer konzumujeme na hoteli a po večeri ešte relaxujeme na terase.
9.9.2010 Petra – Amán – Damascus – Palmýra, 673 km
Ráno o 6.00 nás ako každé ráno zobúdza Macko už s uvarenou kávičkou, aby sme sa čo najskor prebrali a o 7.10 už vyrazili na cestu smer Palmýra, to jest naspäť do Sýrie. Predpokladáme, že strávime na hranici min. 2 hodiny a tak upaľujeme po Desert Highway smer Amán. Cestou pred hranicami nam pomaličky dochádza benzín, ale našťastie nachádzame pumpu na opačnej strane a tak otočíme motorky a tankujeme. Fešáci pri stojane zrejme chceli zarobiť niečo navyše, pretože Francúzovi vydávajú z dvacky len 10 JD namiesto 12, čo si uvedomuje až vtedy, keď mne urobili to isté a začal som sa s nimi dohadovat. Dopadlo to nakoniec dobre, mne dotankovali dalšie dva litre a Francúzovi vrátili 2 dináre. Navyše šéf ich brutálne zvozil, čo sme si vychutnali obďaleč s úsmevom pri cigaretke. V Amáne Rasťo ešte skúša odolnosť kufrov a oblečenia pri výjazde na výpadovku z mesta, našťastie sa jemu ani motorke nič vážne nestane a tak pokračujeme ďalej. Asfalt je mimoriadne šmykľavý.
Na hranicu prichádzame o 11tej. Mysleli sme, že pri odchode z Jordánska nebudeme musiet nič platiť, ale feši za jednou z mnohých prepážok nás posiela na exchange lebo dolárové lóve neberú, tak zamieňame pre každého 13JD (5 za moto a 8 za osobu). Zaplatíme daň za motorky, počkáme na razítko do pasu a potrebujeme ešte štempel na karnet. Tento nam dáva nervózny colnik na úplne iný list a tak tam ešte s iným, zrejme nadriadeným, colníkom vysvetľujeme kam to majú dať. Nakoniec je všetko v poriadku a po hoďke fičíme na Sýrsku stranu. Tu som myslel, že budeme dlhšie ako hodinu, ale všetko šlo celkom rýchlo, takže po ďaľšej hoďke dávame cigu za hranicami a vravíme si, že pri prvej reštike zastavíme a obedujeme. To sme ale pozabudli na ramadán, takže prvú s jedlom nachádzame až za Damaškom, kde si davame ultraluxusný kebab, my s Francúzom pre istotu dva a luxusný džús, ktorý chutil ako zeus z plechovice. Vonku je 38 stupňov, čo nám ukazuje teplomer cez púšť do Palmýry, kam sa dostávame okolo šiestej a z citadely pri západe slnka ešte fotíme a natáčame za vidna celé mesto.
Palmýra z Citadely
Na kopci navyše stretáme tri slovenky, ktoré nám odporúčajú hotel dole v meste a tak neváhame a fičíme dole. Ubytovávame sa v hoteli za 1300 Sýrskych peňazí (22evri) za izbu. Večer posedíme vonku pred hotelom, odbehneme za roh na super palacinky s nejakými milkšejkami a po návrate pred hotelom ešte pokecáme s babami zo Slovenska. Tie sú na 10 dňovom zájazde v Jordánsku, ale odskočili si na 2 dni do Sýrie pozrieť Palmýru.
10.9.2010 Palmýra – Silopi (TR), 625 km?
Ráno nás Rasťo ako obvykle budí na hotové kafe, pobalíme, dáme raňajky a o pol deviatej vyrážame do starého mesta pozrieť už nabalení ruiny.
Palmýra - ruiny
Prebrázdime ich s Rasťom na motorkách, dáme nejaké spoločné fotky a vyrážame na hranicu, ktora je vzdialena 460km. Tam chceme prísť niekedy poobede, aby sme ešte cez Turecko mohli prejsť konečne do Iraku. Po ceste sa zastavujeme v mestečku Dayr az Zawr, hľadáme bankomat, pretože sme už „out of syrian cash”. Druhý našťastie funguje, tak vyberám lóvu a sadáme do kebabovne na ulici, kde si chalani dávaju kura a ja kebab. Ešte fotečka s miestnym policajtom a fičime ďalej.
Sýrsky strážca zákona
Na turecké hranice je to cez 260km. Teplota nám celý deň neklesá pod 39 stupňov. Po asi 100km zastavujeme na chladený nápojček v nejakej dedine, kde sa hneď zbiehajú domáci. Za limču nemusíme platiť a pozývajú nás okrem čaju aj na jedlo aj na prespanie. Miestny vajda v bielom hábite to má zjavne pod palcom. Dvaja fešáci hovoria navyše po rusky, keďže študovali na Ukrajine, tak s nimi kecáme asi hoďku o kaďečom a popri tom okolo nas stoja všetcia chlapi z dediny. Debata končí venovaním našeho DVD z Mongolska típkovi, čo študoval počítače na Ukrajine, že vraj si to má kde prehrat. Zatial chalan nenapísal, či sa mu to páčilo, takže neviem, či to nepoužili niekde na radlicu pluhu...
Na tureckú hranicu sa dostávame okolo štvrtej poobede, našťastie je dosť prázdna a vybavujú nás celkom rýchlo na sýrskej strane. Ešte sa hádame o poplatok, ktorý sa platí na výstupe zo Sýrie. Fešáci namiesto 500 sýrskych šušňov chceli 550, vraj nové nariadenie, že 10% daň. Tak sme ich asi 5 minút presviedčali, že sme ju pred 4 dňami neplatili a nakoniec poľavili. Turecká strana je už ale o pol piatej zatvorená. Sýrski colníci kričia niečo cez plot na Turkov, aby otvorili, že idú traja motorkári ešte. Až od Turkov sa dozvedáme, že vlastne čakajú iba na nás, lebo hranica sa o pol piatej zatvára do ďalšieho dňa do 9.00. Milé od nich. Vybavení sme tiež rýchlo a hneď za hranicou v mestečku dopĺňame tekutiny v miestnom pube. Po pol hoďke sa púšťame na východ smer Iracká hranica. Je to asi 160km. Dohadujeme sa, že dôjdeme ešte do Silopi, posledné mestečko pred hranicou, tu prespíme a ráno „crossneme border”. Cestou dávame ešte Adana kebab v nejakej prícestnej reštike a o 19.30 za tmy dorážame do Silopi, kde nachádzame hotel Grand (4 hviezdy) za 50 turkiš lira (25 evri) na osobu s raňajkami.
11.9.2010 Silopi – Dahuk – Erbil, 343 km
Nieco po šiestej sa budíme, dávame raňajky a fičíme na Irackú hranicu, kde sme asi o pol desiatej. Hladko prejdeme tureckú stranu a prichádzame na kurdskú, kde nás hostia čajom v klimatizovanej čistej mramorovej čakárni, čo nás milo prekvapuje. Usádzajú nás do kožených kresiel, kým nám opečiatkujú pasy 10-dňovými vízami zadarmo. Potom prechádzame k colníkom, kde už nastáva väčší problém a to, že fešáci vlastne nevedia čo s našimi motorkami. Asi po 3/4 hoďke rôzneho pobehovania medzi típkami v okienkach (kurdi na hranici moc nefičia anglicky, resp vôbec) k nám prichádza čávo v monterkach, akože mechanik, čo má skontrolovať motorky a ďalší fešák (50 ročný), ktorý nám vypisuje kurdské techničáky.
Kurdský techničák
No a potom nám už nič nebráni vojsť dnuky. Prechádzame Zakho, prvé mesto hneď za hranicami, ale len po okraji a fičíme do 50km vzdialeného Dahuku, aby sme tam zamenili dengi a kúpili irackú mapu. Kým som bol doma mi neprišla, napriek tomu, že som ju mal objednanú aj s bedekrom. V Dahuku meníme najprv cash na ulici od miestneho veksláka, keďže všetky banky sú zavreté a nejaký típek nás posiela k tomuto fešimu. Vyzerá, ako keby predával snežienky na rohu ulice. Potom sa snažíme zohnať mapu, ale dozvedáme sa, že len v obchode s knihami, ktorý sme vážne nenašli. Raz darmo, nevieme ako sa číta rozsypaný čaj. Navyše je vážne všetko pozatvárané. V nákupnom centre, kam sme sa nakoniec dostali si dávame teda obed a fičíme na prvé súradnice od Francúza, vraj vodopády. Keď končíme v nejakej dzedzine u kurdského šejka na záhrade, zdá sa nám, že sme moc netrafili, tak skúšame druhé suradnice. Tieto nás vedú niekam do poľa, takže sa rozhodujeme, že najmúdrejšie bude dostať sa do hlavného mesta Erbil, kde sa v kľude ubytujeme a pozrieme mesto. To ale netušíme, že kurdi majú niečo ako vianoce a všetcia sa nachádzajú tu. To znamená, že sa nám tri hoďky nedarí vôbec nájsť aspoň jednu izbu v akomkoľvek hoteli. Zatiaľ čo ja sa snažím vybaviť hotel, chalanom vonku nejaká dobrá duša kreslí mapu na A4ku a ukazuje im kam môžeme a kam nie.
Mapa Kurdistanu podľa miestneho mapológa ?
O deviatej večer teda sadáme do reštiky na kebab s tým, že sa najeme a ideme spať niekam do parku (vraj je to v pohode a kopec ľudí tak v tejto dobe prespáva). Pri večeri sa k nám prihovorí asi jediný kurdský chalan, ktorý vie super anglicky, že či sme zo Slovenska, že tam bol pred dvoma rokmi a odporúča skúsiť hotel za rohom. Dávame si to ako poslednú možnosť s tým, že odtiaľ pojdeme spať niekam za mesto. Prichádzame teda k hotelu, na prvy pohľad luxus, na druhý 5 hviezdičiek, na tretí pri vchode roentgen na zbrane, na štvrtý cena za izbu pre troch – 250 USD. Keďže sme prepotení a unavení po celom dni ( teplota zase 39+), rozhodujeme sa, že ostávame. Ubytovali sme sa teda niečo po desiatej. Po sprche sme vybehli ešte kúpiť pitie (dnes sme mali intenzívny pitný režim) a zalíhame po dvanastej v noci.
12.9.2010 Erbil – Shaqlawa – Bekhal – rieka medzi Arbil a Dahuk, 175 km
Ráno sa budíme okolo pol ôsmej na raňajky. Vždy som obdivoval ľudí, ktorí si dokážu nabrať na mini tanierik maxi porciu, dokonca niekoľkokrát. Nie je tomu inak ani teraz, típek vo veku cca 50 rokov v "elegantnej" hodvábnej havajskej košeli s asi 25 ročným "kamošom" (ženy ich zjavne nezujímali, asi preto, že chodili zahalené od hlavy po päty) si dáva tuším už štvrtý, ale budiž. Po raňajkách pozrieme trochen televízor, vonku je na skapatie, vobec sa nám nechce vyrážať do toho tepla, ale chceme niečo konečne vidiet okrem šejkovho dvora, tak zisťujem na recepcii, čo je v kurdistane k videniu. Dostávam rovnakú odpoveď ako chalani večer, keď som sa snažil dohodnúť jeden z hotelov. Sú to vodopády Bekhal, takže ideme podľa nakreslenej mapy, keďže túto sa nám stále nepodarilo zohnať. Na vodopády ideme nádherným kaňonom.
Kaňon na vodopády
Pod nami ďalšia cesta, ale v závere boja sa dostávame do zácpy v horských serpentínach. Teplota asi 40 stupňov, my v motorkovom a nehýbe sa to. Kľučkujeme medzi autami a dostávame sa asi po trištvrte hodine totálne spotení na parkovisko pred vodopádom, kde je asi nepreháňam polka Iraku. Oni majú totiž po ramadáne nejaké sviatky podobné našim vianociam a všetcia sa nasťahujú do Erbilu a na vodopády do Bekhalu. Takže sa predierame na ten mini vodopádik, okolo ktorého je polka Iraku.
Vodopád Bekhal
Našťastie nachádzame v miestnom "bare" volný stôl a dávame si colu, čaj a kebab. Po dvoch hodinách sme schladení tieňom a chceme ísť pozrieť ďalšie vodopády, ktoré sú obďaleč. Zisťujeme, že zácpa na ďalšej ceste je ultra brutál peklo dovi dopo a tak volíme menšie zlo - cestu k rieke, cez ktorú sme prechádzali deň predtým. Dá sa pri nej super kempovať, čo aj robíme. Predtým ešte kúpime dva kartóny vody a o pol piatej sa uz kúpeme v rieke. Podvečer ešte Rasťo robí generálny poriadok vo svojich kufroch, vyhádzal toho teda neúrekom a opravujeme jeho PTT tlačítko na motorke, ktoré mu nefunguje korektne. Večer dávame slifku, Rasťo svoju mastiku a o desiatej už hajáme.
13.9.2010 Rieka medzi Arbil a Dahuk – Dahuk – Zakho – Silopi – pumpa pred mestom Sanliurfa, 577 km
Budíme sa okolo šiestej, klasická kávička a ideme na hranicu tou istou cestou ako sme prišli. Prechádzame pár check pointov a okolo 11tej prechádzame irackú časť. Táto prebehla rýchlo. Turecká je väčší problém. Búdkový típek, čo kontroluje zelené karty je na obede. Odporúčajú nám miestni jánošíci čakať najprv 10 potom 20 a nakoniec 40 minút. Do Turecka sa dostávame okolo 13tej a dávame kafe hneď v Silopi. Potom ťaháme čo najďalej, keďže zajtra sa chceme dostať do Alanye, ktorá je od hraníc cca 1000km. Podvečer Francúzove orlie oči nájdu na pumpe čerstvo vykosenú trávičku a rozhodnutie je jasné. Kempujeme bez celty rovno na nej. Dávame sprchu, dopíjame poslednu slifku a šup do hajan.
Kempovačka na pumpe v Turecku
14.9.2010 pumpa pred mestom Sanliurfa – Gaziantep – Adana – Alanya, 803 km
O 7.30 vyrážame na 400km dialnicu a následne 300km serpentín. Keby ten asfalt nebol taký šmykľavý, asi si to užijeme viac, ale aj tak je to super. Pezinská baba típci by sa teda vyřádili, ktovie koľko by ich prišlo do konca, keďže miestami točíme 180 stupňové zákruty nad zrázmi bez zvodidiel. Okolo 19tej prichádzame do Alanye a hľadáme hotel. Je ich tu fakt asi milión, totálna turistika, niečo fakt „pre nás”. Volíme hotel blízko pláže, all inclusive za pár lír. Na recepcii sa pýtam na dve noci, herečka že áno, že majú voľné, ale platíme len jednu noc. Na otázku, že som chcel dve babenka tvrdí, že zajtra doplatíme. Totálne prepotení hneď dávame sprchu a fičíme do all inclusive baru. Ultra bohatý výber zo 4 drinkov nás nabáda na vodku s džúsom. Vodka je ale jemnejšia, ako matúšov prameň, tak ju nakoniec pijeme čistú od smädu. Pri bare sa dávam do reči s dvoma asi 20 ročnými švédkami ( švédov je plný hotel) a navrhujú nám najväčšiu diskotéku vo vesmíre - SUMMER GARDEN. Najprv odmietame, že ostaneme v bare, ale keď tento o 11tej zatvárajú, rozhodujeme sa, že teda skúsíme galaktické tanečky. Medzitým ale obe odišli, lebo mali objednaný nejaký autobus, tak my sadáme do taxíka. Za pouhých 25 evri nás típek vykladá na okraji mesta na diskoške. Fakt pekný pľac a ešte krajšie ceny. Fľaša vodky so 6 redbullmi pouhych 100 evri, no nekupme to. Pridávaju sa k nám aj blondíny z hotela, ktoré prišli busom po nás, aj keď odchádzali skôr. Dáme nejaké tanečky, dopijeme fľaštičku a na hotel dofičíme tuším okolo druhej a šup do hajan.
15.9.2010 – Alanya, 0km
Oddychový deň, chalani stíhajú raňajky, ja moc nie, navyše okolo obeda k nám dobehne upratovačka, že máme vypratať izbu do dvanástej, tak vybieham na recepciu, že však máme izbu aj dnes, ale vraj nemajú voľné, takže sa presúvame do vedľajšieho hotela, chalani poobede idú na pláž, ja ostávam pri bazéne. Večer chalani idú pozrieť do ulíc, ja volím pokecový večer so slovenkami v pôvodnom hoteli, s ktorými si veľmi dobre pokecáme a o dvanástej už klopem na izbu chalanom.
16.9.2010 Alanya – Antalya – Pamukale – Akhisar, 586 km 17.9.2010 Akhisar – Trója – Canakkale – Erzebit – Alexandropolis (GR) – Kavala, 672 km
Včerajší aj dnešný deň bol čistý presun, jediné zaujímavé, čo sme videli boli travertínové jazerá Pamukale v západnom Turecku včera.
Jazerá Pamukale - Turecko
Večer sme našli krásnu pumpu s prístreškom, kde sme sa zložili, najedli a až potom nám povedali, že tam nemôžeme prespať, tak sme sa zase zbalili a už potme fičali okolo 50km do Akhisaru na hotel. Celkom slušný, za 20 evri na osobu a motorky v garáži. Čo viac sme si mohli priať. 17teho sme vyrazili uz o ôsmej ráno, teplota na bode mrazu (19 stupňov), pozreli sme si mesto resp ruiny niekďajšieho mesta Trója aj s povestným trójskym koňom.
Trója
Po Tróji sme sa z mesta Canakkale presunuli trajektom (4 éčka) na európsku časť Turecka a pokračovali smerom do Grécka. V Grécku oproti Turecku nás čakala krásna prázdna dialnica, ideálna na makrospánok, našťastie len niečo cez 200km. Nocľah v mestečku Kavala pri mori. Večer sme vybehli do mesta a dovolili sme si luxusné palacinky za 8 evri.
18.9.2010 Kavala – Thesaloniki – Skopje – Nis – Belehrad – Novi Sad, 878 km
Čistý presun domov, v Thesalonikách míňame odbočku do Macedónska tak sa trošku motáme, ale nakoniec to zvládame. Na grécko-macedónskych hraniciach nakúpime v dosť dobrom DUTY FREE shope cigarety a pokračujeme až do Noveho Sadu, kde spíme v penzióniku niekde v centre a po večeri hajde spať.
19.9.2010 Novi Sad – Szeged – Budapešť – Bratislava, 440 km
Ráno prší, o siedmej dávame kávu v bare, kde sme včera večerali a futašíme domov. Na hranici mi colníci zabavujú cigarety kúpené včera. Francúz prechádza bez kontroly kufrov, takže je v pohodičke. Za hranicou na pumpe dávame kávičku a v daždi pokračujeme ďalej. Pršať prestáva až za Budapešťou. Domov prichádzame okolo 13tej.
Základné údaje:
Náklady na cestu doma:
Víza Sýria – 64 EUR
MVP – 6,50 EUR
Potvrdenie o zdr stave – zadarmo
Ptvrdenie o zdr stave – preklad do AJ – 25 EUR
Pneumatiky – 135 EUR
CDP (karnet) – 120 EUR + 1000 EUR vratná záloha
Benzín – 911 EUR, najdrahší v Turecku (2 EUR/L)
Poplatky cesta:
Maďarsko – 6 EUR (tam a späť)
Srbsko (tam) – 13,5 EUR
Bulharsko – 0 EUR
Turecko – Víza 15 EUR, dialnice 36,55 EUR
Sýria – 32 USD vstup (cestná daň 7USD + zelená karta 25 USD)
Sýria – 10 EUR výstup
Jordánsko – 39 EUR vstup, 35 EUR Petra (vstup+parking)
Jordánsko – 13 EUR výstup
Sýria – 7 EUR vstup
Sýria – 18 EUR výstup
Macedónsko – 2 EUR dialnice
Srbsko (späť) – 9,50 EUR dialnice
